Doktorská štúdia je analyticko-exegetickou prácou, ktorá skúma priestor v Knihe Judita v jeho komplexnosti aplikovaním najnovších teoretických poznatkov naratológie. Teoretický, naratologický koncept priestoru bol prevzatý od nemeckej literárnej kritičky Katrin Dennerlein (Narratologie des Raumes [Narratologia 22], Berlin – New York: De Gruyter, 2009). Dizertácia pozostáva z teoretickej (časť I) a analytickej časti (časť II). Prvá časť najskôr ponúka syntetizujúci prehľad percepcie, konceptov a teórií priestoru vo vzťahu k starovekému Blízkemu východu ako aj k západnému svetu od čias staroveku až po súčasnosť (kap. 1). Následne sú predstavené teoretické prístupy k priestoru v hebrejskom a gréckom Starom zákone (kap. 2). Prvú časť tézy uzatvára vovedenie do stavu bádania a súčasnej diskusie o priestore v Jdt, po ktorom nasledujú vysvetlenie zvolenej metodológie a náčrt postupu v analytickej časti tézy (kap. 3). Hlavná časť štúdie pozostáva z naratívnej analýzy mikropriestoru (kap. 4) a makropriestoru (kap. 5).
Na mikroúrovni narácie sú priestory skúmané v troch podkapitolách, z ktorých každá je venovaná jednej z troch hlavných zón priestorového diania: Východ (4.1), Západ bez Judey (4.2) a samotná Judea (4.3). Východná i západná časť naratívneho sveta prechádzajú priestorovými premenami z teritórií mnohých národov k regiónu iba jedného vlastníka, ktorého úvodná zdvojená identita tým postupne získava dodatočné aspekty. Územné vlastníctvo celého Východu je dosiahnuté víťazstvom mnohonárodnej aliancie nad jedným národom (Médsko) na jeho severných hraniciach. Na Západe sa opakuje tento vzor priestorových okolností – jeden národ (Izraeliti) sa ocitá obkľúčený uprostred aliancie a očakáva inváziu spoza svojej severnej hranice –, aby sa tak dal dôraz na paradoxne opačný výsledok (víťazstvo obkľúčeného). Krajina Izraelitov je koncipovaná ako dvojúrovňový priestor, ktorého jeden obraz je v popredí (Ἰουδαία) a ten druhý zostáva dočasne v úzadí (Ἰσραήλ/ἡ κληρονομία). Výmena prvého obrazu krajiny za druhý, ako aj zmena medzinárodnej pozície krajiny Izraelitov (nevýznamná Ἰουδαία vs. výnimočný Ἰσραήλ) a zachovanie jej hraníc v nedotknutom stave sú všetko nosiče teologického a ideologického posolstva. Zámerná ideológia kultu sa skrýva za vývojom postavenia Betúlie z kľúčového priestoru na hraniciach, ktorý chráni centrum, k marginálnemu priestoru, ktorý je centru podriadený. Osobné priestory postáv odrážajú ich osobnosť svojimi topografickými a architektonickými prvkami a sú vytvorené pre to, aby oni a následne ich vlastníci boli vnímaní ako negatívne náprotivky.
Skúmanie makropriestoru umožnilo identifikovať logiku, ktorá leží za usporiadaním individuálnych mikropriestorov v naratívnom svete. Na pozadí makroštruktúry boli rozpoznané tri rôzne ale vzájomne prepojené cesty troch postáv, ktoré sú naratívnym prostriedkom komunikujúcim teologické i ideologické posolstvo: Holofernesova nelineárna vojnová výprava bez dosiahnutého cieľa (πορεία) je cestou ne-Izraelitov/pohanov; Achiorova neočakávaná jednosmerná cesta vedúca k cieľu (πρόσθεσις) znázorňuje cestu prozelytov, a Juditina priamočiara cesta „tam a späť“ (ὁδός) vykresľuje cestu, ktorou kráčajú ideálni Izraeliti.
Tézu uzatvára zhrnutie analytických výsledkov skúmania, predstavenie exegetických prínosov analýzy naratívneho priestoru a iných ako exegetických záverov priestorového skúmania (kap. 6). Tie sa týkajú napr. literárnej inšpirácie autora Knihy Judita, jej historického rámca a percepcie priestoru v príbehu.
Cieľom skúmania priestoru v Knihe Judita je vyplniť existujúcu medzeru na poli doterajšieho bádania Knihy Judita a ukázať funkčnosť a efektívnosť priestorovej naratívnej analýzy Jdt v podobe jej prínosu k interpretácii celého príbehu i jeho jednotlivých komponentov a aspektov.
