Možno si málokto všimol, že notoricky známa pieseň od Mariky Gombitovej „Novembrové chryzantémy“ – ktorú rádia v čase blížiacej sa pamiatky na zosnulých tak veľmi radi hrávajú – nesie popri nádychu melanchólie aj silné posolstvo radosti. Opakujúce sa slová z refrénu „nikto nie je sám/stretáš svojich predkov/tu v nás žije všetko“ sú vlastne v zhode s biblickým, evanjeliovým posolstvom nádeje a tzv. pozitívnou eschatológiou.
Možno by bolo na mieste zamyslieť sa nad tým, čím je pre nás kresťanov blížiaci sa čas „dušičiek“. Ak sa namiesto zahltenia náhrobných kameňov množstvom (zväčša) umelých kvetov pokúsime prečítať odkazy na nich vyryté, zo smútku – ktorý ani po rokoch „nevyprší“- začnú odrazu vykvitať chryzantémy nádeje. „[L]ebo v Ježišovi prichádza nádej a s ňou aj očakávanie zvratu k dobrému, teda k oživeniu“ (Korečková, Andrea: Negatívna predstava života žien v záhrobí, StBiSl 7 [2015] 101).
Ježiš kriesi Lazára z mŕtvych (freska z rímskych katakomb); www.bibleorigins.net/christbeardless.html
Prežite čas sviatku všetkých svätých a pamiatky na zosnulých biblicky a prečítajte si o niektorých témach s nimi súvisiacich: napr. o rozdieloch medzi gréckym (z helénskeho obdobia) a kresťanským vnímaním posmrtného života v príspevku Korečková, Andrea: Negatívna predstava života žien v záhrobí, StBiSl 7 [2015] 88-102, či o pravdivom statuse človeka pred Bohom od Štrba, Blažej: Prečo „odoprel si“ v Ž 8,6a, StBiSl 5 (2013) 74-85.
