Rozdielnosti medzi Evanjeliovými rozprávaniami o udalostiach po Veľkej Noci častokrát vzbudzujú vo veriacich pochybnosti či otázky vo veci ich historickej vierohodnosti. V dnešný deň venovaný Biblii – mimoriadne vo veľkonočnom období – by sme radi sprostredkovali vysvetlenie k teologickej povahe Evanjelií, tak ako ich vydala Pápežská Biblická Komisia vo Vatikáne v dokumente Inšpirácia a pravdivosť Svätého Písma. Veríme, že i tento malý príspevok pomôže v hľadní odpovedí niektorých veriach na hore uvedenú otázku.
Teologická povaha Evanjelií (Inšpirácia a pravdivosť Svätého Písma, bod. 123)
„Ešte stále je rozšírený názor, že Evanjeliá sú v podstate kronikou historických faktov, ktoré sú podané ich svedkami v podobe presného rozprávania. Táto idea je založená na správnom presvedčení, že kresťanská viera nie je akousi nehistorickou špekuláciou, ale je založená na faktoch, ktoré sa skutočne udiali. Boh pôsobí v dejinách a osobitne prítomným sa stáva cez svojho Syna. Avšak také presvedčenie, ktoré v Evanjeliách vidí iba istý typ kroniky, môže ľahko stratiť z dohľadu ich teologický význam a tým prehliadnuť celé ich bohatstvo – slovo, ktorým sa prihovára sám Boh. […]
Musíme teda vziať do úvahy fakt, že Evanjeliá nie sú iba kronikami udalostí z Ježišovho života, pretože úmysel evanjelistov bol naviac – naratívnym spôsobom – vyjadriť teologickú hodnotu daných udalostí. To znamená, že rozprávania neboli robené len s úmyslom zachytiť historické dáta, ale i podať k vyrozprávaným udalostiam aj ich ‚teologický komentár‘ a vyjadriť ich teologickú povahu, t. j. zdôrazniť, že stoja vo vzťahu k Bohu.
Povedané inými slovami, úmysel podať správu o Ježišovi, Božom Synovi a Spasiteľovi ľudstva – úmysel, ktorý možno nazvať ‚teologický‘ – v Evanjeliách prevažuje a tvorí ich podstatu. Odkaz na konkrétne fakty, ktoré v Evanjeliách nachádzame, je treba vidieť v rámci tohto teologického posolstva. Znamená to teda, že zatiaľ čo teologické tvrdenia o Ježišovi majú povahu priamu a normatívnu, udalosti čisto dejinného rázu sú vo vzťahu k nim v pozícii podriadenosti.“
Pre bližšie vysvetlenie uvádzame konkrétny príklad:
Rôzne zdroje veľkonočného posolstva (Inšpirácia a pravdivosť Svätého Písma, Bod 122)
„Evanjeliá predstavujú zdroj veľkonočného posolstva rôzne. Podľa synoptikov (Mt 28,5-7; Mk 16,6-7; Lk 24,5-7) posolstvo o zmŕtvychvstaní Ježiša oznamuje ženám, ktoré idú k Ježišovmu hrobu, jeden alebo dvaja nebeskí poslovia. Podľa Jn 20,1-2 je to však Mária Magdaléna, ktorá – potom čo nájde prázdny hrob – prichádza k učeníkom a hovorí: ‚Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili‘. Toto svoje vysvetlenie si prádneho hrobu zopakuje Mária Magdaléna ešte dvakrát (20,13.15) a až po tom, čo sa jej zjaví sám zmŕtvychvstalý Pán (20,14-17), prináša posolstvo o zmŕtvychvstaní učeníkom (20,18). Stojí tu na mieste otázka, či vo vzťahu k objaveniu prázdneho hrobu evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš už vopred nepodávajú pravdivý výklad tejto udalosti v kontraste k výkladu Márie Magdalény v Jn 20,2.13.15 (porov. aj Mt 28,13). Tým, že traja evanjelisti vkladajú vysvetlenie udalosti tak povediac do úst nebeského posla, chcú v súvislosti s ním vyjadriť nadľudský charakter poznania, ktoré môže pochádzať jedine od Boha. No skutočným zdrojom tejto interpretácie je sám vzkriesený Pán zjavujúci sa vybraným svedkom. Niet teda pochýb o tom, že pravým základom viery vo zmŕtvychvstanie Ježiša sú práve Jeho zjavenia sa (porov. tiež 1 Kor 15,3-8).
Rozdielnosti štyroch evanjeliových rozprávaní o príchode k prázdnemu hrobu spôsobujú síce ťažkosti vo vzťahu k ich historickému zosúladeniu, no v podstate sú to vlastne presne tie isté rozdielnosti, ktoré sú pre nás pravým podnetom k tomu, aby sme ich pochopili adekvátnejším spôsobom. Bližšie štúdium hlavných rozdielov – zemetrasenie, útek žien, nebeské posolstvo – poukazuje na ich spoločný význam, totiž že všetky rozprávania vydávajú svedectvo o Bohu a rozhodujúcom zásahu Jeho spásnej moci prejavujúcej sa vo zmŕtvychvstaní Ježiša. Tento výsledok štúdia na jednej strane oslobodzuje od nevyhnutnosti chcieť vidieť za každú cenu v každom detaile rozprávania – nielen toho veľkonočného, ale i celého Evanjelia – konkrétny historický údaj kronikára, a na druhej strane privádza k otvorenosti a väčšej pozornosti na teologický význam prítomný nielen v rozdielnostiach, ale i vo všetkých detailoch príbehu.“
