ročník 8, číslo 1, 2016, strany 1-31

DOI: https://doi.org/10.64438/sbsEXXU8767
Publikované online: 2016-06-01
Publikované tlačou: 2016-06-30

Abstrakt: Cieľom štúdie je kritické zhodnotenie dvoch novátorských pohľadov W. Vogelsa a D. Ricketta na Gn 13 a postavu Abrama. Podľa Vogelsa ak treba niekoho viniť, tak Abrama, nie Lota, lebo rozdelil krajinu prísľubu. Rickett tvrdí, že Abram iba čiastočne poslúchol PÁNOV príkaz „odíď z“ (12,1). Exegetické pozorovania v príspevku nedávajú za pravdu interpretáciám uvedených autorov, pretože tie nemajú dostatočnú oporu v texte. Po prvé, Gn 13 nehovorí o rozdelení krajiny (קלח piel), ale o oddelení sa dvoch ľudí (דרפ nifal). Po druhé, dostatočný dôkaz úplného splnenia PÁNOVHO príkazu (ךל־ךל) poskytuje konštatovanie z 12,4a (םרבא ךליו). Po tretie, následnosť formulácii v 12,4a; 12,4b a 12,5 dokazuje, že Lotova prítomnosť pri Abramovi je jeho osobnou iniciatívou, nie dôsledkom strýkovho rozhodnutia. Po štvrté, prípadná neposlušnosť patriarchu je vylučená absenciou trestu, resp. faktom požehnania. Nakoniec, 13,14-17 je treba vidieť vo svetle vzájomného prepojenia scén kapitoly skrze koncept videnia (האר) a splnenia Pánových slov z 12,1d (ךארא רשׁא ץראה־לא), nie Abramovej neposlušnosti PÁNOVMU príkazu.