ročník 5, číslo 2, 2013, strany 141-154

DOI: https://doi.org/10.64438/sbsGZFU3442
Publikované online: 2013-12-01
Publikované tlačou: 2013-12-30

Abstrakt: Patristické komentáre a kázne otcov venované žalmom predstavujú zväčša viacvrstevnú reč. V tomto príspevku ma zaujímalo v prvom rade to, ako otcovia vykladali Žalm 51(50) a následne, ako ho adaptovali pre potreby svojej komunity, neraz na pozadí rôznych ideových a náboženských kontroverzií, ktoré im pomáhali lepšie pochopiť význam biblického textu. V tejto súvislosti som sa sústredila predovšetkým na otázky hriešnosti a pokánia na pozadí rozprávania o kráľovi Dávidovi, preberané v Ambrózovom diele Apologia David a v Augustínovej homílii Enarratio in Psalmum 50. Obaja autori zhodne podčiarkujú fakt, že Boh odpúšťa Dávidovi po tom, čo si pokorne uzná svoju vinu a vyzná StBiSl 5 (2/2013) 154 Marcela Andoková ju, nie pre Dávidove zásluhy, ale pre svoje veľké milosrdenstvo. Táto téma sa pre otcov stáva živnou pôdou najmä v polemike s pelagiánmi, ktorí popierali dôležitosť Božej milosti predchádzajúcej akúkoľvek ľudskú iniciatívu. Zatiaľ čo v Ambrózovom prípade slúži prí- beh v prvom rade ako prezentácia ideálneho vládcu, ktorého autoritu nemôže oslabiť ani taký závažný zločin, akého sa dopustil Dávid, na druhej strane Augustínova homília zdô- razňuje najmä potrebu pokánia a prijatia stavu vlastnej hriešnosti, čo následne vedie k pokore a k postoju tolerancie voči ostatným hriešnikom v cirkevnom spoločenstve.