ročník 12, číslo 1, 2020, strany 71-102

DOI: https://doi.org/10.64438/sbsCZBJ6908
Publikované online: 2020-06-01
Publikované tlačou: 2020-06-30

Abstrakt: V čase orálnej kultúry grécke eposy boli schopné reagovať na súdobú situáciu. No keď boli kanonizované, túto možnosť stratili. Grécki filozofi však v alegorickej exegéze objavili prostriedok, ktorý im umožňoval adaptovať obsah týchto eposov na meniacu sa situáciu. V priebehu starovekých gréckych dejín sa objavilo niekoľko interpretačných prístupov, ktoré spája predpoklad, že básnický text „hovorí niečo iné“ (ἄλλα ἀγορεύει). Alegorický výklad buduje na analógii. Dá sa aplikovať na rôzne aspekty ľudskej skúsenosti, a tak je niekoľko typov výkladu: prírodný, historický, morálny, psychologický a mystický. Helenistickí Židia v Alexandrii boli v podobnej kultúrnej dileme. Pri jej spracovávaní sa nechali inšpirovať gréckymi filozofmi. Aj pri výklade Biblie alegória slúžila na premostenie priepasti medzi znením starých textov a novou kultúrnou situáciou helenizovaných židov.