O starovekých rukopisoch je dobre známe, že spôsob, akým boli napísané, vykazuje svoje osobitosti. Dva takéto príklady sú rozobraté v článku. Ide o rozličné používanie dvoch sibilantných spoluhlások samekh a śin v Kumránskom rukopise 4QPsf a nezvyčajné používanie prípony יכִ – pre druhú osobu ženského rodu v singulári v tradičnom masorétskom texte (MT) Žalmu 103. Oba prípady sú nezvyčajnými formami, ktoré nie sú doložené v kópii daného žalmového textu 4QPsb. Odborníci si všimli, že zatiaľčo sa uznáva, že rukopisy ako Kumránske zvitky majú svoje zvláštnosti, osobitosti MT sa vo všeobecnosti vnímajú, akoby pochádzali od „pôvodného autora“ kompozície. Ak vezmeme do úvahy decentralizáciu MT v súčasnom bádaní textu Hebrejskej Biblie, bude lepšie chápať aj tieto formy ako jednoducho veľmi pravdepodobne predstavujúce pisárske zvláštnosti. Takáto fluidnosť lingvistiských čŕt je súčasťou širšieho fenoménu. V staroveku každý rukopis biblickej knihy bol produktom istej tradície komunity, kde presná formulácia nebola až natoľko dôležitá ako skôr efektívne vyjadrenie toho, čo sa považovalo za zmysel tradície.