ročník 11, číslo 2, 2019, strany 120-129

DOI: https://doi.org/10.64438/sbsDTJA9206
Publikované online: 2019-12-01
Publikované tlačou: 2019-12-30

Abstrakt: Jak 5,17-18 ponúka veľmi zaujímavý príklad intrabiblickej interpretácie skorších prorokov. 1Kr 17–18 spolu s Jak 5,17-18 majú spoločné to, že spomínajú proroka Eliáša v súvislosti s obdobím sucha a následným dažďom. V 1Kr Eliáš jednoducho hovorí: „Ako žije Pán, Izraelov Boh, v ktorého službe stojím, nebude v týchto rokoch rosa ani dážď, iba na moje slovo“ (17,1). Podľa Jakubovho listu ale prorok svojou modlitbou zastavil dážď na tri roky a šesť mesiacov. V akom vzťahu sú tieto dva texty? Odpoveď spočíva v dlhej tradícii, ktorá dané texty spája. Epizóda je totiž citovaná alebo referovaná v: Sir 48,2-3; Lk 4,25-26; Zjv 11,6, ku ktorým treba priradiť aj texty helénskeho judaizmu (LXX 1Kr 17–18; Jozefus Flávius AJ 8.319.324), pseudoepigrafy (Liber Antiquitatum Biblicarum 48.1; 4Esd 7,106-111), targúmy (Targúm k prorokom o 1Kr 17–18; Targúm k Rút 1) a rabínsku literatúru (Sifra k Lev 26,4; GnRb 77,1; DtRb 1,2-3). Porovnanie týchto textov, ktoré sú súčasťou dlhej a neustálej tradície o postave proroka Eliáša, ukazuje, že Eliáš bol už v ranej židovskej literatúre považovaný za postavu spravodlivého muža, na ktorého modlitbu sa nebo môže zavrieť a opäť otvoriť. Pokiaľ však ide o trvanie sucha, zdroje nie sú zajedno; obdobie tri a pól roka nájdeme iba u Lukáša a Jakuba. Čitateľom/poslucháčom Jakubovho listu je Eliáš predstavený ako jednoduchý muž, ale aj ako model príhovornej modlitby. Jakubova „metodológia“, ktorá voľne preberá biblické postavy charakterizované interpretatívnymi črtami z relektúry doloženej v starovekej židovejskej literatúre, vedie k otázke „formovania kánonu alebo povedomiu o kánone“. Je ale uznávaným faktom, že v prvom storočí neexistoval kánon definujúci posvätné Písma. Preto otázka o tom, ako Jakub citoval Písma a evokoval biblické postavy zostáva otvorená a závisí na ústnej alebo písomnej tradícii.